Zásadný rozdiel medzi obeťami útoku Hamasu v Izraeli (aj cudzincami) a následnými civilnými obeťami v Gaze je v tom, že bez tých prvých zo 7. októbra by neboli v Gaze žiadne obete. Pri obrannej akcii Izraela, teda pri likvidácii tunelov, výrobní, skladov a odpalísk rakiet, ktoré teroristi roky cynicky umiestňujú v civilných domoch, v detských izbách, mešitách, nemocniciach, školách…, by nebola zničená ani jedna budova.
Obvinenie Izraela, že robí v Gaze zámernú a cielenú „genocídu”, je výplodom propagandy Hamasu, ktorá sa, žiaľ, rýchlo šíri aj u nás. Je to podobný nezmysel ako Kremľom živený naratív o „nacistickej” Ukrajine. Keby ste sa ktoréhokoľvek Izraelčana na ulici alebo pri káve spýtali, či si želá „genocídu”, najskôr by si zaťukal na čelo. A je jedno, či je nábožný, sekulárny, pravičiar či ľavičiar…
Nikto v Izraeli po genocíde netúži. Napokon, žijú tam dva milióny Arabov. Niektorí vás obslúžia v kaviarni, iní pracujú v diplomacii a niektorí boli ešte nedávno súčasťou vládnej koalície.
O izraelskej „genocíde” bola reč už pri našej prvej zastávke v mestečku Netivot. „Izrael bol napadnutý spôsobom, aký sme ako národ nezažili. My sa bránime a nás berie svet na zodpovednosť?” pýtala sa matka jednej z obete októbrového teroru, privierajúc oči plné sĺz.
Na „genocídu” má Izrael iné možnosti aj kapacity. „Nikdy to neurobil a ani neurobí,” znie z úst Izraelčanov. Na porazenie Hamasu v Gaze a snahu oslobodiť unesených si Izrael zvolil ten najnákladnejší spôsob a jeho vojaci, z ktorých už 226 prišlo v bojoch o život, idú od domu k domu, aby hľadali zdroje roky trvajúceho ostreľovania svojho územia.
