Existujú dva typy krajín, ktoré teraz oznamujú svoj zámer uznať Palestínsky štát: tie, ktoré to robia proti nám – ako Írsko a Španielsko – a tie, ktoré to robia v presvedčení, že nám tým pomáhajú – ako Francúzsko a Británia, a určite aj Nemecko. Nie som si istý, čo ma rozčuľuje viac: či tie, ktoré to robia zámerne – z dôvodov, v ktorých sa nepochybne skrýva viac než len stopa antisemitizmu, alebo tie, ktoré – poháňané nemalou dávkou povýšenosti – veria, že vedia lepšie než my, čo je pre nás dobré. Problém, samozrejme, nespočíva v tom, že Francúzsko uznáva Palestínsky štát. Takéto uznanie ho v skutočnosti neprivedie k existencii. Problém je v tom, že si nikto nepoložil základné otázky: Aké má mať hranice? Aké bude jeho hlavné mesto? Kto mu bude vládnuť? Aký typ vlády bude mať? Bude to demokracia? Podporuje právo na návrat? A má vôbec schopnosť zabrániť Hamasu v prevzatí moci hneď v momente svojho vzniku? Práve túto poslednú otázku som v posledných dňoch kládol mnohým svojim morálne nadradeným európskym priateľom a známym. Ako sa dalo čakať, žiadnu odpoveď nemajú. V skutočnosti o tom ani poriadne nerozmýšľali. Ak sa štát, ktorý podporujú, zmení na ďalší zlyhávajúci, vražedný teroristický štát – voči vlastným ľuďom aj voči Židom – budú ho podporovať aj potom? Pekné je, že si želajú progresívny, prosperujúci, demokratický palestínsky štát, v ktorom ľudia v Ramalláhu sedia v kaviarňach a diskutujú o Sartrovi a Camusovi. Ale všetci vieme, že sa tak nestane. Ak svet uzná Palestínsky štát bez akýchkoľvek požiadaviek na Palestínčanov, tí si z toho odnesú jediný záver: Nemusia sa o nič snažiť. Prečo by mali? Ak po tridsiatich rokoch korupcie a násilia Palestínskej samosprávy, po tom, čo Abbás zrušil voľby a uprel Palestínčanom demokraciu, po tom, čo Hamas ovládol Gazu a priniesol nám hrôzu 7. októbra, nasleduje uznanie Palestínskeho štátu zo strany sveta – potom je z ich pohľadu zrejmé, že robia niečo správne. Ak to Európa myslí s palestínskym štátom skutočne vážne, mala by postupovať opačne: žiadať od Palestínčanov zmenu, dôkaz, že vedia byť demokratickí, že dokážu bojovať proti teroru, že sú schopní vyčistiť sa od korupcie. Vyhlasovať podporu tým, ktorí 7. októbra ráno rozdávali sladkosti na uliciach Nábulusu a Hebronu, neposúva riešenie dvoch štátov vpred. Naopak, odďaľuje ho ešte viac.