StandWithUs a ICEJ Inštitút 1 Nie sú Židia v Izraeli bieli európski kolonizátori? Židovský národ je pôvodným obyvateľstvom Izraela – miesta, kde sa zrodila jeho identita a jedinečná kultúra – a udržiava tam kontinuálnu prítomnosť už viac ako 3 000 rokov. Väčšina izraelských Židov mala rodiny roztrúsené naprieč Blízkym východom, Afrikou a Áziou, ešte predtým, než sa vrátili do svojej prastarej domoviny. Židia, ktorí prišli z Európy, neboli kolonizátori. Nezastupovali žiadnu cudziu mocnosť a sami odmietali akúkoľvek identifikáciu s európskymi národmi. Boli to idealisti, ktorí sa usilovali o obnovu svojho dedičstva a bojovali za rovnaké práva, aké patria všetkým národom: právo na sebaurčenie a nezávislosť vo vlastnej krajine. Už pred vyše 150 rokmi sa Židia začali vracať vo väčších počtoch, v 60. rokoch 19. storočia sa opäť stali väčšinovým obyvateľstvom v Jeruzaleme a v roku 1909 začali budovať Tel Aviv doslova na piesku. V roku 1920 medzinárodné spoločenstvo oficiálne uznalo pôvodné práva židovského národa a podporilo obnovu jeho národnej domoviny. 2 Nebol vznik štátu Izrael veľkou nespravodlivosťou voči Palestínčanom? Naopak – išlo o akt historickej spravodlivosti. Medzinárodné spoločenstvo uznalo, že po stáročiach prenasledovania a vyháňania majú Židia právo na sebaurčenie vo svojej prastarej domovine. Židovský národ si zároveň uvedomoval, že na tomto území už žijú aj iní ľudia. Izraelskí lídri podporili odporúčanie OSN z roku 1947 na rozdelenie židovskej domoviny, aby si palestínski Arabi mohli vytvoriť svoj vlastný štát (vtedy ešte pojem Palestínčan neexistoval v podobe, ako to poznáme teraz). Izrael zároveň udelil rovnoprávnosť všetkým Arabom žijúcim v jeho hraniciach. Arabskí vodcovia však odmietli existenciu židovského štátu, nech bol akokoľvek malý, a zamietli akékoľvek kompromisy, ktoré by umožnili obom národom naplniť svoje právo na sebaurčenie. Namiesto toho päť arabských štátov spustilo vojnu s cieľom ovládnuť celé územie – s katastrofálnymi dôsledkami najmä pre samotných Palestínčanov. Násilné odmietanie kompromisov zo strany palestínskych a arabských vodcov bolo a zostáva nespravodlivosťou tak voči Izraelčanom, ako aj Palestínčanom. 3 Nie je židovský štát zo svojej podstaty rasistický a nenesie v sebe popretie demokracie? Židia, sekulárni aj nábožní, sú národom s právom na sebaurčenie. Skutočným prejavom rasizmu je odopierať Židom právo, ktoré sa priznáva všetkým ostatným národom spojeným spoločnou identitou a dedičstvom. Židovský ľud vytvoril pre svoj štát demokratickú vládu už v roku 1948. Keď OSN v roku 1947 odporučila vznik židovského štátu a v roku 1949 prijala Izrael za člena, nevidela v židovskej a demokratickej identite žiadny rozpor. Izrael udeľuje občianstvo Židom urýchlene, podobne ako Poľsko, Fínsko, Grécko a iné krajiny poskytujú občianstvo na základe etnického pôvodu. Izrael, jediná demokracia na Blízkom východe, patrí medzi najrozmanitejšie a najprogresívnejšie štáty sveta. Nežidovskí občania, ktorí tvoria 24 % populácie, majú rovnaké práva ako všetci ostatní. Je oficiálne uznaných vyše 15 náboženstiev, ženy aj príslušníci LGBTQ komunity sú zákonne chránení pred diskrimináciou a existujú pozitívne opatrenia na podporu menšín v ich spoločenskom postavení. 4 Nie je Izrael vinný z etnických čistiek a z genocídy? Tieto obvinenia sú urážlivými nálepkami, ktoré dehumanizujú Izraelčanov a podnecujú nenávisť voči nim. Podľa Bennyho Morrisa, významného historika otázky palestínskych utečencov, „žiadne etnické čistky počas vojny v roku 1948 neprebehli“. Pokiaľ ide o príčiny vzniku utečeneckej krízy, Morris píše, že „zodpovednosť sa delí medzi Izrael, Palestínčanov a arabské štáty — pričom obrovský diel zodpovednosti nesú samotní Palestínčania, ktorí konflikt spustili“. Keď Izrael vyhlásil nezávislosť, ponúkol všetkým Arabom žijúcim na svojom území občianstvo. Prijalo ho 160 000 osôb a dnes je v Izraeli viac ako 2 milióny arabských občanov. Populácia Palestínčanov na Západnom brehu a v Gaze sa od začiatku konfliktu takisto výrazne zvýšila. Hoci obidva národy — Izraelčania aj Palestínčania — trpeli, označovať niektorú zo strán za páchateľa genocídy alebo etnických čistiek je urážlivé voči skutočným obetiam týchto zločinov. Počet mŕtvych v nwedávnej sýrskej občianskej vojne je násobne, násobne vyšší než počet všetkých obetí arabsky-izraelského konfliktu od roku 1920. Samotný pojem „genocída“ vznikol ako reakcia na vyvraždenie šiestich miliónov Židov. Tí, ktorí ho dnes zneužívajú na ohováranie židovského štátu, odhaľujú skôr svoju vlastnú nenávisť. 5 Kradne Izrael Palestínčanom vodu? Izrael patrí medzi svetových lídrov v oblasti vodohospodárskych inovácií a usiluje sa o komplexné regionálne riešenia v oblasti udržateľného nakladania s týmto vzácnym zdrojom. Izrael vodu nekradne – delí sa o ňu. Palestínčanom poskytuje viac vody, než sa zaviazal podľa dohovorov z Osla – medzi rokmi 2008 a 2012 to bolo každoročne o 40 % viac. Vodné zdroje, ktoré dnes využíva, sú tie isté, ktoré používal ešte pred rokom 1967, keď prevzal kontrolu nad Západným brehom. Osady sú napojené na národný vodovodný systém Izraela. Izrael zároveň pomáhal modernizovať palestínsku vodnú infraštruktúru po roku 1967 – čím zvýšil objem dostupnej pitnej vody o 275 % a rozšíril počet palestínskych miest s prístupom k tečúcej vode zo štyroch na 309. Niektoré palestínske obce dnes čelia problémom s vodou, ale ich hlavnou príčinou je zlyhanie palestínskeho vedenia pri údržbe a rozvoji infraštruktúry – nie izraelská politika. 6 Vyhadzuje Izrael Palestínčanov z domovov vo východnom Jeruzaleme? Nikto by nemal byť nespravodlivo vysťahovaný zo svojho domova. V Izraeli, liberálnej demokracii založenej na právnom štáte, sa vysťahovania dejú vtedy, keď nájomníci neplatia nájomné alebo si postavia nelegálne stavby. Rovnaké pravidlá platia pre Židov aj Arabov. Ak je vysťahovanie neprávoplatné, obyvatelia majú právo obrátiť sa na súdy – izraelská justícia je známa svojou nezávislosťou a schopnosťou postaviť sa aj proti vládnej politike. Arabi vo východnom Jeruzaleme si môžu prenajímať alebo kupovať nehnuteľnosti kdekoľvek v meste. Jeruzalemská samospráva zároveň vyčlenila dostatočné množstvo pozemkov na uspokojenie bytových potrieb arabskej populácie až do roku 2030. 7 Nemal by byť Jeruzalem rozdelený, aby v ňom Palestínčania mali svoje hlavné mesto? Izrael takéto ponuky predložil v rokoch 2000 v Camp Davide aj 2007-2009 v Annapolise, no palestínski lídri ich odmietli. Rozdelenie Jeruzalema nie je jednoduchá záležitosť. Židovský národ má k mestu hlboké historické a duchovné väzby – Jeruzalem sa stal jeho hlavným mestom pred viac než 3 000 rokmi a nikdy nebol hlavným mestom žiadneho iného národa. Židia žili vo východnom Jeruzaleme celé stáročia – až do obdobia rokov 1948 až 1967, keď územie nelegálne ovládalo Jordánsko, vyhnalo všetkých Židov a znesvätilo židovské svätyne. Až Izrael zaručil po roku 1967 slobodu náboženského vyznania