Bret Stephens pre denník The New York Times 22. júla 2025 https://lnk.sk/qtz39 ; https://sdu.sk/SeIAO Môže to znieť tvrdo, ale obvinenie, že Izrael pácha v Gaze genocídu, je zjavne nelogické. *Ak by izraelská vláda skutočne mala genocídne úmysly a konala by s cieľom vyhladiť Palestínčanov v Gaze – prečo by bola jej kampaň taká nemotorná a relatívne málo smrteľná?* Prečo nehovoríme o stovkách tisíc mŕtvych, ale „iba“ o takmer 60 000, ako tvrdí Hamásom riadené ministerstvo zdravotníctva v Gaze, ktoré pritom *nerozlišuje medzi padlými militantmi a civilistami?* Nie je to tak, že by Izrael nemal kapacitu spôsobiť podstatne väčšie škody, než aké doteraz napáchal. Je vojensky najsilnejšou mocnosťou regiónu a po zdecimovaní Hizballáhu a ponížení Iránu je ešte silnejší. Mohol bombardovať bez varovania, namiesto pravidelného upozorňovania civilistov na evakuáciu. Mohol útočiť bez ohľadu na vlastných vojakov – stovky z nich v tejto vojne padli. Nie je to ani tak, že by Izrael bol zdržanlivý kvôli rukojemníkom zadržiavaným v Gaze. Izraelská rozviedka údajne celkom presne vie, kde sú rukojemníci držaní, čo je dôvod, prečo ich – s tragickými výnimkami – zomrelo pri izraelskom ostreľovaní len málo. A vie aj to, že hoci je ich zajatie brutálne, Hamás má záujem ich udržať nažive. Izrael má aj diplomatické krytie. Prezident Trump opakovane otvorene hovorí o potrebe, aby všetci obyvatelia Gazy opustili územie, a varuje, že „v Gaze vypukne peklo“, ak Hamás neprepustí rukojemníkov. Pokiaľ ide o riziko ekonomických sankcií – telavivská burza bola od 7. októbra 2023 najvýkonnejším hlavným akciovým indexom na svete. *Pri všetkej úcte k írskej hrozbe bojkotmi: Izrael ekonomickému kolapsu nečelí. Ak niekto, tak práve bojkotujúci majú čo stratiť.* Stručne: *Prvá otázka, ktorú si musia klásť tí, ktorí Izrael obviňujú z genocídy, znie – prečo nie je počet mŕtvych vyšší?* Odpoveď je jednoduchá: Izrael sa očividne nedopúšťa genocídy. Tento právne presne definovaný a morálne závažný pojem označuje podľa Dohovoru OSN o genocíde „úmysel zničiť, úplne alebo čiastočne, národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú“. Kľúčové sú slová „úmysel“ a „ako takú“. *Genocída neznamená jednoducho „príliš veľa civilných obetí“ – hoci sú tieto obete srdcervúce a nevyhnutné v takmer každej vojne, vrátane tej v Gaze.* Genocída znamená cielene likvidovať určitú skupinu ľudí len preto, že do tejto skupiny patria: ako nacisti vraždili Židov v holokauste len preto, že boli Židmi, alebo ako Hutovia vyvražďovali Tutsiov v rwandskej genocíde len preto, že boli Tutsiovia. *Hamás 7. októbra úmyselne vtrhol do Izraela a vyvražďoval rodiny v ich domovoch a mladých ľudí na hudobnom festivale – aj oni boli zabití „ako takí“, len preto, že boli Židia.* Naopak, fakt, že cez milión nemeckých civilistov zomrelo počas 2. svetovej vojny – tisíce z nich pri bombardovaní miest ako Hamburg či Drážďany – *z nich robí obete vojny, ale nie genocídy.* Spojenci chceli poraziť nacistov za to, že zatiahli Nemecko do vojny – nie vyhladiť Nemcov len preto, že sú Nemci. Neúnavní kritici Izraela poukazujú na rozsah deštrukcie v Gaze. Zároveň citujú jednotlivé vyjadrenia izraelských politikov, ktorí znevažujú Palestínčanov a sľubujú tvrdú odvetu. No hoci sú tieto výroky poburujúce, *nejde o žiadnu konferenciu vo Wannsee – a neexistujú dôkazy o tom, že by Izrael mal plán zámerného vyvražďovania civilistov v Gaze.* Áno, deštrukcia v Gaze je obrovská. Legitímne sú otázky o izraelských taktikách, najnovšie aj o chaotickom systéme distribúcie potravín, ktorým sa Izrael snaží odňať Hamásu kontrolu nad dodávkami. *A len málo armád vo svetovej histórii bojovalo bez toho, aby sa niektorí ich vojaci nedopustili vojnových zločinov. Týka sa to aj Izraela v tejto vojne – a týka sa to aj USA vo všetkých našich vojnách, vrátane 2. svetovej, keď niektorí z našich hrdinov omylom bombardovali školy alebo popravili zajatcov.* No zbabrané humanitárne projekty, vojaci, ktorí nad sebou stratili kontrolku, nepresné útoky či pomstychtivé výkriky politikov – to všetko je tragickou súčasťou vojny. *No nie je to genocída.* Čo je však v Gaze skutočne nezvyčajné, je cynický a zločinecký spôsob, akým Hamás vedie vojnu. Na Ukrajine, keď Rusko útočí, civilisti sa skrývajú a armáda ostáva na povrchu. *V Gaze je to naopak: Hamas sa ukrýva, zásobuje sa a chráni sám seba vo svojom rozsiahlom labyrinte tunelov, namiesto toho, aby ich sprístupnil civilistom na ochranu.* Tieto taktiky – ktoré same o sebe spadajú do kategórie vojnových zločinov – výrazne sťažujú Izraelu dosiahnuť jeho ciele: návrat rukojemníkov a likvidáciu Hamásu ako vojenskej a politickej sily, aby Izrael už nikdy nečelil ďalšiemu 7. októbru. *Tieto dva ciele sú plne legitímne – a vojna by sa skončila, keby Hamás jednoducho odovzdal rukojemníkov a vzdal sa. No takúto výzvu takmer nikdy nepočuť od kritikov, ktorí sa vydávajú za nestranných.* Mimochodom, stojí za to spýtať sa, ako by v podobnej situácii konali Spojené štáty. My to vieme. V rokoch 2016 a 2017 za Obamu a Trumpa USA podporovali irackú vládu pri dobývaní Mosulu, dovtedy ovládaného Islamským štátom. Ten ho premenil na podzemné opevnenia plné nastražených výbušných systémov. New York Times vtedy popísal, ako vyzerala táto vojna „Ako iracké jednotky postupovali, americké nálety miestami zrovnali so zemou celé bloky – vrátane tej časti Mosulu, kde podľa obyvateľov zahynulo až 200 civilistov. Zároveň bojovníci Islamského štátu používali civilistov ako živé štíty a pálili na protivníkov bez ohľadu na civilné obete.“ Táto deväťmesačná kampaň mala širokú podporu naprieč americkým politickým spektrom aj medzinárodne. Podľa niektorých odhadov si vyžiadala až 11 000 civilných obetí. Nespomínam si, že by vtedy boli nejaké protesty na univerzitách. Niektorí čitatelia môžu namietať, že aj keby vojna v Gaze nebola genocídou, trvá už príliš dlho a treba ju ukončiť. Je to oprávnený názor – a zdieľa ho aj väčšina Izraelčanov. Prečo teda záleží na tom, či použijeme slovo „genocída“? Dva dôvody: Po prvé, hoci niektorí komentátori môžu úprimne veriť obvineniam z genocídy, tento výraz používajú aj antisionisti a antisemiti, aby prirovnali dnešný Izrael k nacistickému Nemecku. Výsledkom je uvoľnenie novej vlny nenávisti voči Židom – nie len voči izraelskej vláde, ale voči každému Židovi, ktorý podporuje Izrael, a teda údajne podporuje genocídu. Je to taktika, ktorú odporcovia Izraela používajú roky – vyťahovanie nepravdivých či prehnaných obvinení z masakrov a vojnových

(HERB KEINON pre denník The Jerusalem Post, July 21, 2025 https://www.jpost.com/middle-east/article-861779 )  Gaza je v centre mediálnej pozornosti, pretože predstavuje silný symbol a politicky nabitú tému. Sýria je naopak vnímaná ako krajina v troskách, ktorú už nikto nerieši – a nikto za ňu nezdvíha hlas. Boje, ktoré vypukli 11. júla na juhu Sýrie medzi beduínskymi kmeňmi, sýrskou armádou a miestnymi Drúzmi, sa začali po napadnutí drúzskeho obchodníka členom beduínskeho kmeňa. Násilie sa rýchlo vystupňovalo. Už 13. júla prebiehali ťažké boje v a okolo Suvajdy, kde žije silná drúzska komunita. Svedectvá preživších z nasledujúcich dní hovoria o nevýslovnej brutalite. Objavili sa aj fotografie, na ktorých sýrskí vojaci ponižujú Drúzov tak, že im holia fúzy – čo v tejto komunite znamená hlbokú potupu. Napriek tomu sa o tom svet sotva zmienil. Prvý článok v tlačenom vydaní The New York Times (NYT), ktorý sa dotkol tejto témy, vyšiel až vo štvrtok 17. júla – a aj ten sa nezaoberal priamo masakrom v Suvajde, ale informoval o „smrtiacich izraelských náletoch“ na Damask. Na druhý deň NYT síce publikoval článok s titulkom „Boj zanechal v sýrskom meste závoj smrti“, ktorý sa konečne venoval Suvajde, ale aj tak to bolo výnimočné. Výrečné je, že za desať dní od vypuknutia bojov – ktoré si podľa Sýrskej observatória pre ľudské práva so sídlom v Británii vyžiadali viac ako 1 200 obetí – venoval NYT viac titulných stránok spravodajstvu z Gazy a Izraela než z Suvajdy a Sýrie. Na titulke sa objavili dva články o izraelskej vojenskej činnosti v Gaze a jeden článok o snahe študentov v Cheltenhame (pri Philadelphii) vyškrtnúť meno premiéra Netanjahua z školskej siene slávy. Za rovnaký čas publikoval NYT iba dve titulné správy o Sýrii – jedna sa opäť venovala izraelskému útoku na Damask. Tretí článok bol o objavení masových hrobov pri Damasku, kde Asadov režim pochovával odporcov počas občianskej vojny. A v dobe, keď majú obrazy väčšiu váhu než slová, NYT nezverejnil ani jednu fotografiu zo Sýrie. Zato Gaze venoval dve veľké fotografie – jednu s obyvateľmi Gazy na pláži s popisom, že Izrael im zakazuje vstup do mora, a druhú so smútiacimi palestínskymi ženami pri nemocnici al-Šifa. Hlavnou správou denníka NYT v ten istý pondelok bol článok s titulkom „Izraelci strieľali na desiatky ľudí, ktorí sa pokúšali získať pomoc v Gaze“ – založený predovšetkým na údajoch poskytnutých Hamasom. Izrael tvrdí, že tieto čísla sú hrubo nadsadené, no v reálnom čase ich prakticky nevyvracia. V ten deň pritom Sýrska observatórium hlásilo 205 mŕtvych v Sýrii – viac, než uvádzali správy o Gaze. Napriek tomu titulky NYT opäť patrili Gaze. Treba pritom dodať, že NYT je práve to médium, ktoré sa ešte Sýrii venuje viac než väčšina ostatných médií, ľudskoprávnych organizácií, či dokonca OSN alebo zahraničných ministerstiev. Tento nepomer však nie je nič nové. Je pravidelný a predvídateľný. Téma Izrael–Gaza dominuje globálnej diskusii. Boje v Sýrii – pokiaľ sa do nich nezapojí Izrael – sotva vyvolajú záujem. Prečo? Prvou odpoveďou je zaujatosť. Dvojaký meter. Izrael je hodnotený podľa prísnejších štandardov, čo súvisí aj s antisemitizmom. To však nie je celý príbeh. Nejde len o ideológiu, ale aj o mediálnu ekonomiku (vysokú čítanosť), silu obrazu, jednoduché príbehy, lobing a geopolitické priority. Gaza zapadá do všetkých kategórií, ktoré z nej robia mediálnu senzáciu. Suvajda takmer do žiadnej. Základným rozdielom je prístup. Gaza je len pár kilometrov od izraelských tlačových centier. Reportéri môžu podávať správy priamo z Tel Avivu alebo Jeruzalema, majú k dispozícii miestnych spolupracovníkov, videá aj fotky v reálnom čase. OSN, neziskovky aj hovorcovia Hamasu (pod rúškom tzv. „ministerstva zdravotníctva Gazy“) zásobujú novinárov nepretržitým tokom dát, snímok a vyjadrení. Suvajda? Odľahlá, nebezpečná, pod tvrdou kontrolou režimu. Viac ako 700 novinárov zahynulo pri pokrývaní sýrskej vojny. Na vstup do Sýrie je potrebné osobitné povolenie, víza, bezpečnostná previerka. Nelegálny vstup cez Turecko či Jordánsko sa trestá. Poistenie novinárov je extrémne drahé. Výpadky elektriny a internetu znemožňujú prácu a miestne zdroje sú ojedinelé. Príbeh Gazy zároveň sedí na obľúbený rámec: okupant verzus okupovaný, silný proti slabému, jadrová veľmoc verzus chudobné územie. Príbeh Dávida proti Goliášovi. Jednoduchý, silne emotívny, ľahko predajný. Suvajda? Zložitá. Beduínske milície, provládne jednotky, drúzski obrancovia. Žiadny jasný vinník, žiadna jednoznačná obeť. Príliš zložitý, príliš miestny, príliš „iný“ – ťažko sa vysvetľuje, ľahko sa ignoruje. Navyše – vždy, keď sa v konflikte objaví Izrael, pokrytie sa zosilní. Staré príslovie „Jews are news“ stále platí. NYT sa masakru v Suvajde začal venovať až vtedy, keď Izrael zaútočil na sýrske ciele. Sýria je dnes vnímaná ako bezmocná a rozvrátená krajina – štát, ktorý skolaboval do chaosu. Ak tam zahynie niekoľko stoviek ľudí denne, je to tragédia – ale nie prekvapenie. Svet si na túto hrôzu zvykol. Naopak, pro-palestínske hnutia sú výborne organizované, finančne podporované (napr. Katarom) a globálne rozšírené – na univerzitách, v médiách, v ľudskoprávnych organizáciách, medzi influencermi. Tým vytvárajú neustály tlak a dojem, že Gaza je „svetová priorita“. Médiá prirodzene sledujú témy, ktoré rezonujú u ich publika. Drúzovia takúto infraštruktúru nemajú. Nemajú ani ropných sponzorov, ani sieť lobistov či podporovateľov. Preto celý mediálny a občiansky ekosystém – od novinárov cez akademikov po aktivistov – túto komunitu prehliada. Ich utrpenie je skutočné, ale len málokto ho pripomína. A potom sú tu organizácie ako Human Rights Watch či Amnesty International. O Izraeli vydávajú vyhlásenia pravidelne – často na základe údajov od zaujatých zdrojov. O Suvajde – nič. 10. júla HRW kritizovala USA za sankcie voči antisemitskej osobitnej spravodajkyni OSN pre Palestínu. O masakri v Suvajde nepadlo ani slovo. Amnesty 15. júla útočila na EÚ za to, že nezrušila asociačnú dohodu s Izraelom – ale Sýria opäť nikoho nezaujímala. Zhrnuté: Gaza má pozornosť, lebo je nabitá symbolmi a politikou. Sýria je „odpísaná“. Aj OSN túto nerovnováhu posilňuje. Gaza je pravidelným bodom na rokovaniach Bezpečnostnej rady OSN. Suvajda sa dočkala len jedného mimoriadneho zasadnutia – 17. júla – a potom opäť zmizla z agendy. Agentúry ako OCHA (United Nations Office for the Coordination of Humanitarian Affairs), UNRWA (United Nations Relief and Works Agency for Palestine Refugees in the Near East) či WHO (World Health Organization) vydávajú pravidelné správy o Gaze.

Ruchir Sharma, predseda Rockefeller International, napísané pre Financial Times https://lnk.sk/ojlrs Od útokov na Izrael zo 7. októbra 2023 je najvýkonnejším veľkým akciovým trhom na svete… Izrael. Hoci v prvých dňoch po útokoch utrpel výrazné straty, izraelský akciový trh sa do štyroch týždňov úplne zotavil a odvtedy vzrástol o 80 %. V raste pokračoval aj počas nedávneho 12-dňového vojenského konfliktu s Iránom. Trh v priebehu celého konfliktu naznačoval, že Izrael v ňom prevládne – vojensky aj ekonomicky. Napriek silnej medzinárodnej kritike za viacnásobné izraelské ofenzívy, prílev zahraničných investícií do tamojších akcií ešte viac posilnil burzový rast. Presvedčivé sú v tom také ukazovateľe, ako je forwardový pomer ceny a zisku (P/E), ktorý sa v Izraeli za posledných 21 mesiacov zvýšil o 40 percent, zatiaľ čo vo svete v priemere o 20 percent a v krajinách Perzského zálivu ako Saudská Arábia či SAE dokonca mierne klesol. Izrael vznikol po druhej svetovej vojne uprostred hlbokej chudoby, no patrí medzi málo krajín, ktorým sa podarilo postúpiť z kategórie rozvojových štátov medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta. S hrubým domácim produktom vo výške 550 miliárd dolárov sa dnes zaraďuje medzi tridsiatku najväčších ekonomík planéty. Štát dlhodobo investuje viac než 6 % HDP do výskumu a vývoja – čo je najviac zo všetkých krajín sveta a viac než dvojnásobok globálneho priemeru. Približne polovica všetkých výdavkov na výskum pochádza od zahraničných nadnárodných spoločností, z ktorých mnohé pôsobia v obrannom a technologickom sektore. Prenos know-how z obrany pomohol Izraelu stať sa svetovým lídrom v oblastiach od riadenia letovej prevádzky až po kyberbezpečnosť. Izrael má najviac start-upov na obyvateľa na svete a podnikateľská kultúra sa viac podobá Kalifornii ako Blízkemu východu. Polovicu exportu tvoria technologické produkty – čo sa podarilo len málu vyspelých krajín. Okolité štáty stále vyvážajú najmä ropu. Technologické produkty tvoria približne polovicu jeho exportu. Hrubý domáci produkt na obyvateľa sa od roku 2000 takmer strojnásobil, dnes presahuje 55 000 dolárov, čo znamená nárast z 50 na 70 % úrovne Spojených štátov amerických. Tento dynamický vývoj vysiela jasný signál: napriek vojne a geopolitickému napätiu zostáva izraelská ekonomika mimoriadne silná, inovatívna a odolná. Trhy tomu rozumejú lepšie než titulky svetových médií – a podľa ich vývoja je víťazom práve Izrael. Odráža sa to aj v predpovediach ekonomického rastu, ktorý by sa mal pohybovať okolo 4 % ročne – výnimočne silné číslo na vyspelý štát. Trhy teda naznačujú to, čo už mnohí analytici tušia: Izrael si upevňuje pozíciu dominantnej ekonomickej sily v regióne. KOMENTÁR: Štáty ako Egypt, Jordánsko, ale aj Spojené arabské emiráty či Bahrajn to už pochopili. S Izraelom je lepšie spolupracovať ako bojovať. Treba veriť, že takéhoto štátnického správania sa dočkáme aj u iných hráčov v regióne… Akým dobrým miestom môže byť Blízky východ, keby všetci uznali, že Izrael tam patrí historicky, má právo na život a dáva priestor na spoluprácu.

Bret Stephens, The New York Times. 8. júla 2025 https://sdu.sk/0f7jo Jedným z kľúčových omylov v chápaní izraelskej politiky od 7. októbra je predstava, že krajina uprednostňuje vojenské riešenia na úkor diplomacie. Pravdou je, že rozhodujúce víťazstvá na bojisku vytvorili Izraelu také diplomatické príležitosti, ktoré boli desaťročia mimo dosahu – a naďalej by nimi boli, keby Izrael nevyhral. V pondelok v Bejrúte vyhlásil Tom Barrack, americký osobitný vyslanec pre Sýriu, že bol „neuveriteľne spokojný“ s odpoveďou, ktorú dostal od prezidenta Libanonu Josepha Aouna na americký návrh odzbrojenia Hizballáhu – výmenou za zásadnú finančnú pomoc. To, že Izrael v minulom roku zničil Hizballáh ako efektívnu bojovú silu, dnes otvára možnosť, aby libanonský štát znovu získal najzákladnejší prvok suverenity: monopol na použitie sily vo vlastných hraniciach. Rovnaký náznak nádeje prichádza zo Sýrie, kde Trumpova administratíva zrušila sankcie voči vláde prezidenta Ahmeda al-Šaraa. Objavili sa správy o rozhovoroch medzi Jeruzalemom a Damaskom s cieľom dosiahnuť de facto mierovú dohodu. Je nepravdepodobné, že by sa al-Šaraaovi povstalci dostali k moci, keby Izrael predtým nezničil Hizballáh, čím pripravil režim Bašára al-Asada o jeho najúčinnejšiu vojenskú silu. A ani Jeruzalem, ani Damask by pravdepodobne neboli ochotní rokovať, keby izraelské letectvo v decembri nezničilo väčšinu zostávajúcich sýrsko-iránskych zbrojných skladov. V Gaze je narastajúca diplomatická „ochota“ Hamasu takmer výlučne dôsledkom jeho blízkosti ku konečnej porážke. Mnohí obyvatelia Gazy sa od Hamasu odvrátili – vyrabovali jeho bezpečnostné budovy a čoraz viac sa obracajú na miestne klany pre potraviny a ochranu. Izraelský vojenský úspech proti Iránu, zavŕšený podľa izraelského pohľadu americkou účasťou na kampani, zahanbil jeho najobávanejšieho protivníka (a hlavného sponzora Hamasu). Izrael tak svetu ukázal nielen svoju vojenskú schopnosť, ale aj odvahu postaviť sa priamo ajatolláhom – a prežiť ich odvetu bez zásadných škôd. Izrael existuje preto, aby chránil život a aj dôstojnosť židovskej komunity vo svete, ktorý je stále príliš naklonený ničiť oboje. Ak dnes diplomacia dostáva šancu, je to preto, lebo v geopolitike – rovnako ako v živote – sa oplatí byť víťazom.

David Brooks, The New York Times, 26. júna 2025 https://sdu.sk/XOOzE  Tí z nás, ktorí patria do „klubu kritikov Bibího“, musia čeliť nepríjemnému faktu: najmä za uplynulých desať mesiacov Netanjahu pôsobivo zmenil tvár Blízkeho východu. Degradoval Hamas aj Hizballáh – dva z najohavnejších teroristických režimov planéty. Z iránskej teokracie urobil karikatúru jej niekdajšej sily. Izrael demonštroval svoju ohromnú vojenskú a spravodajskú prevahu nad nepriateľmi, dosiahol úplnú vzdušnú dominanciu nad veľkou časťou Iránu, a dokázal, že jeho agenti preniknú do štruktúr nepriateľa, identifikujú a eliminujú jeho vojenských vodcov. Netanjahuovo konanie prispelo k pádu režimu Baššára Asada v Sýrii a pomohlo legitímnej libanonskej vláde získať kontrolu nad vlastným územím. Osa teroru sa rozpadla. Dnes vieme, že Izrael a USA majú vôľu aj kapacity zasiahnuť Irán kdekoľvek a kedykoľvek. Vieme, že ak Irán znovu obnoví svoj jadrový program, Izrael a Amerika mu môžu zasadiť omnoho ničivejšiu ranu ako doteraz. Myslím si, že Netanjahu mal pravdu, keď sa celé desaťročia sústredil na Irán. Irán je od islamskej revolúcie v roku 1979 hlavným zdrojom nestability na Blízkom východe. Ostatné problémy sú v porovnaní s tým druhoradé. Súhlasím tiež s tým, že Netanjahu mal pravdu, keď po 7. októbri zvolil ofenzívny, maximalistický prístup. Po celé desaťročia budoval Irán okolo Izraela slučku z teroristických armád a pokročilých zbraní. Izrael aj USA boli ochotné túto slučku znášať, pretože jej odstránenie sa zdalo príliš riskantné. To sa zmenilo 7. októbra – zrazu sa táto slučka ukázala ako neznesiteľná. Netanjahu, rovnako ako väčšina izraelskej verejnosti, sa rozhodol reagovať nie obmedzenou odvetou, ako to odporúčali mnohí zahraniční komentátori, ale pokúsiť sa zlikvidovať celú infraštruktúru ohrozenia – vrátane Hizballáhu a iránskeho jadrového programu. A dnes sa ukazuje, že to bolo správne rozhodnutie. Občas vidím transparenty s nápisom „vojna nie je riešenie“, ale v tomto prípade vojna riešením bola. Mnohí nepriatelia Izraela na Blízkom východe skutočne uverili rozprávkam, ktoré šíria rozhorčení aktivisti na kampusoch Ivy League, že Izrael je koloniálnou výspou, a nie skutočnou krajinou, a že Židov možno vytlačiť z Izraela rovnako, ako boli Belgičania vyhnaní z kolónií v Afrike. Za túto vieru v mýtus draho zaplatili – drvivou porážkou. Ak má byť Blízky východ niekedy pokojnejším miestom, stane sa tak vďaka poznaniu, že Izrael nebude zničený „od rieky k moru“ – a že to napokon pochopia aj na Columbijskej univerzite.

Ariel Bulshtein pre Israel Hayom https://lnk.sk/lnsjr Keďže podľa dostupných informácií napredujú rokovania s novým režimom v Sýrii, je mimoriadne dôležité, aby každá budúca mierová dohoda zahŕňala dva kľúčové prvky. Pred sto rokmi žila v Sýrii židovská komunita s približne 50 000 členmi – bola to jedna z najstarších židovských komunít na svete. Po druhej svetovej vojne však čelili sýrski Židia rastúcemu prenasledovaniu. Ich majetok bol konfiškovaný a neraz boli nútení vzdať sa svojho vlastníctva výmenou za povolenie opustiť krajinu – alebo si takto zachrániť holý život. Hodnota majetku sýrskej židovskej komunity v roku 1947 sa odhadovala na 200 miliónov dolárov, čo by dnes zodpovedalo približne 11 miliardám dolárov. Spravodlivosť si vyžaduje odškodnenie. Druhý dôležitý aspekt sa týka pôdy, ktorú Židia legálne zakúpili v južnej Sýrii už v ranných časoch sionistického hnutia. Koncom 19. storočia židovskí obyvatelia Európy legálne nadobudli rozsiahle poľnohospodárske územia, ba dokonca celé dediny v oblasti Haurán, južne od Damasku. Aj tento majetok bol skonfiškovaný. Jedným z možných mechanizmov nápravy by mohlo byť zrieknutie sa peňažnej kompenzácie za zhabaný majetok výmenou za anexiu častí nárazníkových zón v južnej Sýrii, ktoré sú už teraz pod kontrolou IDF. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa malo odpustiť lúpenie a prenasledovanie Židov z arabských krajín.

AUTOR: Nachum Kaplan, mediálny konzultant, novinár a komentátorZdroj: https://sdu.sk/tPOxF ; https://sdu.sk/JExl „Izraelčania rozumejú tomu, aký v skutočnosti je iránsky džihádistický režim — čo je schopnosť, ktorú veľká časť postmoderného Západu stratila. Rovnako ako odvahu s tým niečo urobiť. Jedna črta Tanachu (hebrejská Biblia alebo Stará zmluva), ktorú mám rád, je presne to, čo na ňom kritici nenávidia: krv, vnútornosti a násilie. Tieto hrozné príbehy, či už historické alebo mýtické, nás nútia čeliť realite zla. Učia nás vyrovnať sa s hroznými skutkami, ktoré niekedy musíme vykonať, a s cenou, ktorú zaplatíme, ak chceme poraziť zlo. Izrael to práve teraz robí. A platí za to. Zatiaľ čo Západ sa nečinne prizeral, Izrael spustil bezprecedentný útok na Iránsku islamskú republiku s cieľom zničiť jej jadrové a raketové zariadenia. Eliminoval jadrových vedcov a vojenských veliteľov. Zneškodnený bol generál Hosejn Salámí, šéf iránskych Islamských revolučných gárd (IRGC), vojenský veliteľ Mohammad Bagherí a šéf vojenskej rozviedky Gholamreza Mehrabí. Predpokladá sa, že boli usmrtení aj poprední jadroví vedci, ktorých odbornosť je takmer nenahraditeľná.Načasovanie útoku len niekoľko dní pred šiestym (a pravdepodobne posledným) kolom rokovaní medzi USA a Iránom o jadrovej dohode naznačuje, že Izrael neveril v ich úspech. Aj keď americký prezident Donald Trump prisľúbil, že Iránu nikdy nedovolí získať jadrové zbrane – ideálne diplomatickou cestou, no v prípade potreby aj silou – Izrael ho zbavil tejto ťarchy tým, že vyslal 200 bojových lietadiel na zničenie iránskych cieľov. Presvedčenie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, že rozhovory s Iránom zlyhajú, vychádza z takého pochopenia podstaty Iránu, ako ho moderný Západ pochopiť nevie. Vie, že keď najvyšší iránsky vodca a hlavný šialený mulláh ajatolláh Alí Chameneí hovorí, že chce zničiť Izrael (a Západ) a vyhladiť všetkých Židov, myslí to úplne vážne. Západ síce tvrdí, že chápe riziká, ktoré jadrový Irán predstavuje, no desaťročia trvá na diplomatickom prístupe. Verí, že Irán možno vnímať ako racionálneho aktéra. To je však nebezpečná ilúzia. Svedčí o hlbokej nevedomosti o islame. Západ si zrejme neuvedomuje, že ide o ten istý iránsky režim, ktorý počas iránsko-irackej vojny v 80. rokoch posielal deti odstraňovať míny. Písal im na telá modlitby o mučeníctve a nechával ich prechádzať mínovými poľami.Západ tomu stále nerozumie. V reakcii na izraelské útoky svetoví lídri a diplomati opakujú frázy ako „červené línie“, „vážne obavy“ či „výzvy na deeskaláciu“. Sú to prázdne slová, ktoré hovoria tí, čo nemajú čo povedať. Táraniny v novinových stĺpčekoch a úvodníkoch nie sú o nič lepšie, sú plné prázdnych obáv z „eskalácie“, obáv, že by sa to mohlo „rozšíriť do regionálnej vojny“ alebo „vymknúť spod kontroly“. O čom to vlastne hovoria? Veď tieto veci sa už dejú. Izrael vedie obrannú vojnu na siedmich frontoch už viac ako 600 dní. Skutočná „eskalácia“ nastala 7. októbra — okamžite nadobudla „regionálny“ rozmer a vzhľadom na politických protivníkov Izraela je odvtedy aj globálnou. Západní lídri sa mýlia, ak sa domnievajú, že výraz „existenčná hrozba“ je len súčasťou blízkovýchodnej rétoriky. Židovský národ už dávno chápe, že „existenčný“ znamená presne to, čo o ňom nájdeme v slovníku. Presne tak to chápe aj iránsky režim. A presne tak to vnímal aj Hamas — predĺžená ruka Iránu — 7. októbra 2023, keď svetu naživo vysielal orgie násilia, aby ich ľudia sledovali, oslavovali a následne popierali. Izrael si uvedomuje, že čelí skutočnému zlu, ktoré ho chce zničiť. Preto musí konať, aby prežil. Tento postoj má dlhé korene. V Babylonskom Talmude, ktorý vznikol v 3. až 6. storočí, sa píše: „Ak ťa niekto príde zabiť, povstaň a zabi ho prvý.“ Toto je vynikajúca rada. Keď ide o existenčné ohrozenie, cena za nečinnosť ďaleko prevyšuje všetky riziká toho, čo by sa mohlo pokaziť. Aj ten najhorší možný scenár je lepší než čakať, kým vás Irán zničí, len čo na to bude mať prostriedky. Netanjahu sa správne rozhodol, že Izrael už ďalej čakať nemôže. Je lepšie postaviť sa Iránu teraz, než čakať, kým jadrový arzenál vlastniť bude. Najdlhšie slúžiaci izraelský premiér tiež chápe, že iránski fanatickí mulláhovia predstavujú zlo. Nedá sa s nimi rozumne rokovať, nemožno im veriť a porušia každú jadrovú dohodu, ktorú podpíšu. Západ je naopak dezorientovaný. Nezmyselná postmodernistická predstava, že všetky vierovyznania a kultúry sú rovnako hodnotné, že všetci ľudia sú rovnakí a túžia po tom istom, viedla západných lídrov k mylnému presvedčeniu, že neexistuje žiadna zlá viera ani ideológia.  Zlo však existuje – a je to vytrvalý, trpezlivý a usilovný protivník. Poraziť ho si vyžaduje obrovskú odvahu a pochopenie, že niekedy treba urobiť hrozné veci – nielen na obranu dobra pred zlom, ale aj na jeho záchranu pred zlom.Jeruzalem je jedným zo základov Západu. Preto hovoríme o židovsko-kresťanských hodnotách. A práve Jeruzalem teraz udrel na zlo – nielen kvôli sebe, ale aj kvôli Západu a civilizácii. Neďakujte ešte. Stále prebieha vojna, ktorú treba vyhrať, a jej cena bude vysoká. Irán zareagoval na presné izraelské údery, cielené na kľúčovú infraštruktúru a vedenie režimu, odpálením balistických rakiet na izraelské husto obývané oblasti. Netanjahu – skúsený politický stratég – veľmi dobre vedel, že útokom na Irán zároveň zbavuje Trumpa nutnosti urobiť to najťažšie rozhodnutie sám. Všetko, čo teraz Trump musí urobiť, je podporiť jednostranné izraelské útoky — čo aj robí — a získa tak väčšinu výhod z úderu na Irán, no bez toho, aby sám niesol jeho plné náklady. Ak by sa USA pripojili k Izraelu v boji, mohol by si dokonca nárokovať časť zásluh. Medzitým v arabských častiach Blízkeho východu tamojší lídri verejne Izrael odsudzujú, no v súkromí Jeruzalem potľapkávajú po pleci. Desiatky rokov Netanjahu varuje západných lídrov, že Irán predstavuje globálnu hrozbu. Opakovane vysvetľoval, že ide o šialený džihádistický režim, a predkladal hromady spravodajských informácií a dôkazov, že Iránska islamská republika porušuje svoje záväzky a obohacuje urán na úroveň vhodnú na výrobu zbraní. Zároveň Irán neustále vyvíja balistické rakety s čoraz dlhším doletom, aby ich mohol dopraviť k cieľu. V roku 2015 vystúpil v americkom Kongrese za chrbtom prezidenta Obamu. Spôsobil tým napätie medzi Jeruzalemom a Washingtonom. Napriek tomu ho nikto nechcel počúvať. Rokovania sa opakovane prerušovali a znovu obnovovali, dohody sa uzatvárali a porušovali – a veľká hra o to, ako dlho dokáže Západ zabrániť Iránu získať jadrové zbrane, sa

Prístup Abu Muhammada al-Džuláního je podstatne opatrnejší a zdržanlivejší. Prevádzajúci názor je, že Sýria nie je pripravená zaplatiť politickú cenu, ktorú by si vyžadovala plnohodnotná mierová zmluva. Yoni Ben Menachem pre Jerusalem Center for Security and Foreign Affaires 🇬🇧 https://lnk.sk/dejmz … Aj keby al-Džulání vnímal strategickú príležitosť na mier s Izraelom, musel by prekonať hlboký vnútorný odpor – nielen zo strany verejnosti, ale aj bezpečnostného aparátu, opozície a bývalých i súčasných spojencov v náboženskej i občianskej sfére. Antisionistická ideológia je hlboko zakorenená v sýrskych štátnych inštitúciách a myšlienka širokej normalizácie s Izraelom bude pre mnohých predstavovať zradu. A práve tu al-Džulání prekvapuje pozorovateľov. Podľa zahraničných diplomatických zdrojov sa často pýta svojich návštevníkov na ich názor na egyptského prezidenta Anwara Sadata – muža, ktorý mal odvahu prelomiť desaťročia staré tabu a v roku 1979 podpísal mierovú zmluvu s Izraelom. Údajne vyjadril obdiv k Sadatovmu odvážnemu kroku. Aj keby verejnosť v Sýrii v súčasnosti takúto mierovú dohodu nepodporovala, odpor nie je obmedzený len na sýrske hranice. Izraelské spravodajské služby predpokladajú, že každá mierová iniciatíva medzi Damaskom a Jeruzalemom by musela prejsť filtrom tureckých a izraelských záujmov na sýrskej pôde. Izraelčania sa domnievajú, že Turecko by neakceptovalo žiadnu dohodu, ktorá by nevyhovovala jeho strategickým zámerom. Každá izraelsko-sýrska dohoda by preto vyžadovala otvorené alebo tiché porozumenie s Ankarou. Hlavná otázka, ktorá trápi politické aj bezpečnostné špičky, znie: je al-Džulání – bývalý salafistický džihádista – ideologicky a politicky schopný viesť revolučný mierový proces? Podľa bezpečnostných odhadov by sa taká dohoda mohla zrodiť, ak by posilnila jeho domáce postavenie, umožnila obnovu krajiny a udržala Izrael mimo sýrskej vnútornej politiky. V tom prípade by al-Džulání mohol byť skutočne tým, kto podpíše prelomovú dohodu s ďalekosiahlym dopadom na celý Blízky východ. Dovtedy však Izrael musí zvážiť, či je – po podpísaní dohody s arci-teroristom a bývalým predsedom Palestínskej samosprávy Jásirom Arafatom, ktorý porušil Oslo a vrátil sa k teroru – pripravený opäť riskovať podpis s ďalším „teroristom v obleku“, ktorý môže Západ oklamať a po upevnení moci vrátiť krajinu na cestu násilia. Jeden z vysokých izraelských bezpečnostných činiteľov bol citovaný slovami: „Hoci al-Džulání prejavuje záujem o prezidenta Anwara Sadata, ktorý podpísal mierovú zmluvu s Izraelom, existujú vážne pochybnosti, či je ochotný – alebo vôbec schopný – kráčať v jeho šľapajach.“ „V tejto chvíli sa zdá oveľa pravdepodobnejšie, že sa chystá nasledovať skôr kroky Jásira Arafata,“ dodal.