Eve Sampson pre New York Times https://lnk.sk/lko1Niektoré silné krajiny vrátane USA neuznávajú autoritu Medzinárodného trestného súdu (ICC – International Criminal Court) a odmietajú sa stať jeho členmi. USA sa snažia zabrániť tomu, aby sa tribunál využíval na stíhanie Američanov. Ostatné krajiny vrátane Číny, Indie, Ruska a Izraela nie sú členmi. Administratívy USA z oboch politických táborov v minulosti tvrdili, že súd by nemal vykonávať svoju právomoc nad občanmi z krajín, ktoré nie sú jeho členmi. „Pretrváva obava, že budú stíhaní viac z politických, ako na faktami-podložených dôvodoch,“ povedal David Scheffer, bývalý veľvyslanec USA a hlavný vyjednávač štatútu, ktorým bol súd zriadený. Podľa bývalého veľvyslanca Johna R. Boltona „Tieto obvinenia [izraelských lídrov] presne dokazujú, čo je s IIC zlé. Prokurátor túžiaci po publicite najprv stíha obete teroristického útoku a až potom skutočných zločincov. Dúfam, že toto je smrteľný úder pre ICC v Spojených štátoch.“

Mark Goldfeder pre Newsweek https://lnk.sk/lik5 Izraelský premiér Benjamin Netanjahu a bývalý minister obrany Joav Galant sú obvinení z účasti na „hladovaní ako metóde vedenia vojny“. Rímsky štatút však tento trestný čin výslovne definuje ako „úmyselné používanie hladu civilného obyvateľstva ako metódy vedenia vojny tým, že ho pripravia o predmety nevyhnutné na prežitie, vrátane úmyselného bránenia dodávkam pomoci, ako to ustanovujú Ženevské dohovory“. Nestačí preukázať, že civilisti trpeli na základe rozhodnutí, ktoré Izrael prijal počas boja proti Hamasu; prokurátor musí preukázať, že Izrael konal s úmyselným cieľom vyhladovať civilistov ako metódu vedenia vojny. To je zjavná nepravda. Izrael vyvinul rozsiahle úsilie na poskytovanie humanitárnej pomoci do Gazy, a to aj pod mimoriadnym náporom systematického rozkrádania a vyzbrojovania týchto dodávok zo strany Hamasu. Okrem toho doteraz neexistujú dôveryhodné dôkazy o tom, že by v dôsledku izraelských akcií zomrel od hladu jediný človek, nehovoriac o úmyselnej politike zámerného vyhladovania civilistov. Napokon, podľa podmienok samotného Rímskeho štatútu má byť MTS súdom poslednej inštancie, ktorý zasahuje len vtedy, keď krajina „nie je ochotná alebo schopná“ vyšetriť alebo stíhať údajné zločiny. Izrael však má silný právny systém s nezávislým súdnictvom, ktoré opakovane preukázalo svoje odhodlanie dodržiavať medzinárodné humanitárne právo. Tým, že MTS nerešpektoval zásadu komplementarity, konal v jasnom rozpore s vlastnými pravidlami súdu.

Napísal Bassem Eid pre The Newsweek https://lnk.sk/gsiq Hizballáh, najťažšie vyzbrojený neštátny aktér na svete, už desaťročia vraždí Američanov, destabilizuje Libanon a útočí na nevinné židovské komunity po celom svete. V apríli 1983 Hizballáh zaútočil na veľvyslanectvo USA v Bejrúte samovražedným bombovým útokom, pri ktorom zahynulo 63 ľudí vrátane 17 Američanov. V októbri toho istého roku Hizballáh bombardoval kasárne americkej a francúzskej námornej pechoty v Bejrúte, pričom zavraždil 240 amerických a 58 francúzskych vojakov. V apríli 1984 Hizballáh bombardoval reštauráciu v blízkosti americkej leteckej základne v Torrejone v Španielsku, pričom zabil 18 amerických vojakov a 83 zranil. V roku 1992 pri samovražednom bombovom útoku Hizballáhu na izraelské veľvyslanectvo v Buenos Aires zahynulo 29 ľudí a 240 bolo zranených. V roku 1994 Hizballáh zaútočil na centrum židovskej komunity v Buenos Aires, pričom zabil 85 ľudí a 300 zranil. V roku 2005, keď mal Libanon posladnú veľkú šancu zbaviť sa sýrskej nadvlády, Hizballáh zavraždil populárneho libanonského premiéra Rafíka Harírího. Hizballáh ukázal, že v súlade s ideológiou iránskej revolúcie vedie vojnu nielen s „malým satanom“ Izraelom, ale aj s „veľkým satanom“ USA. Cieľom Ameriky a Západu v tomto konflikte musí byť posilnenie a podpora Izraela, aby dokončil svoju prácu, komplexne porazil a demilitarizoval Hizballáh a odovzdal kontrolu nad Libanonom späť libanonskému ľudu. Hizballáh je násilnícka nenávistná skupina, ktorá chce viesť vojnu na život a na smrť so Západom. Príliš veľa Američanov a ďalších ľudí prišlo o život v dôsledku jej zločinov. Hizballáh musí byť porazený. (Autor textu je palestínsky obhajca mieru, politický analytik a priekopník ľudských práv, ktorý v roku 1996 založil Palestínsku skupinu pre monitorovanie ľudských práv).  KOMENTÁR Peter Švec, ICEJ Slovensko: Píšuc o dianí okolo Izraela sa stretávam s obvinením o “aktivizmu”. Tak tento článok nenapísala ani “izraelská ambasáda”, ani “konzervatívny kresťan”, ani člen žiadného “funklubu Izraela”… Písal to Palestínčan. A moja rečnícka otázka je, prečo nám to musia písať oni? Prečo my sami si kreslíme paralelný svet? Svet, kde treba akože len “aby Izrael ešte viac rokoval a urobil ešte viac ústupkov” a bude mier a bude dobre… Nebude! Izrael a my, kresťanský, či sekulárny slobodný svet, máme v terorizme dočinenia s krutou silou, ktorá obetuje čokoľvek. Aj vlastné deti! Namiesto toho, aby sme jasne pomenovali zdroj zla, hanebne fackujeme vlastného spojenca!

Yossi Melman pre Spectator-UK https://lnk.sk/veu5 V IDF plánovali útok na Irán už roky, ale vždy sa obávali najhoršieho scenára: zostreleného lietadla, zajatých pilotov a izraelských občanov obesených ako špiónov na centrálnych námestiach Teheránu. V sobotu viac ako 60 lietadiel americkej výroby F-35, F-16 a F-15, sprevádzaných lietadlami Boeing na tankovanie paliva vo vzduchu a lietadlami včasného varovania leteckej rozviedky, so 150 členmi izraelského personálu preletelo za dve hodiny 1 600 km ponad Sýriu a Irak a vstúpili do iránskeho vzdušného priestoru. V priebehu troch hodín presne riadenými strelami zasiahli 20 cieľov v piatich regiónoch Iránu vrátane okolia Teheránu, čo bolo po prvýkrát od iránsko-irackej vojny v roku 1988. Dôsledky sú obrovské. Irán sa napriek všetkej svojej rétorike ukázal ako papierový tiger. Bude trvať najmenej dva roky, kým Rusko doplní jeho protilietadlovú obranu. Kým sa tak nestane, Irán je slepý, hluchý a ponížený. Izrael opäť dokázal svoju vzdušnú a spravodajskú prevahu. Izrael vyslal iránskym lídrom jasný odkaz, že vie o iránskych vojenských základniach, ich veliteľstvách, systémoch protivzdušnej obrany, skladoch rakiet a veliteľských a riadiacich centrách. Vedia to aj iránski vodcovia a veľká časť verejnosti. Ich tajomstvá sú otvorenou knihou pre izraelské a americké spravodajské služby, ktoré už roky spolupracujú a pripravujú plány proti islamskému režimu.

píše Gerald M. Steinberg pre The Jerusalem Post https://www.jpost.com/opinion/article-825541 Kontrast medzi dobrom a zlom a medzi spravodlivosťou a nespravodlivosťou sú základnými témami celej hebrejskej Biblie, ako aj širšieho západného kánonu. V postmodernom 21. storočí sa však tento základný morálny rámec opustil a odmietol, čo sa odráža v klišé: „Ten, kto je pre jedného teroristom, je pre druhého bojovníkom za slobodu.”  Tí, ktorí by v minulých storočiach boli súdení, uväznení a vylúčení zo spoločnosti ako zločinci – napríklad vrahovia a násilníci – sú teraz zbavení zodpovednosti za svoje činy a prerobení na obete okolností alebo spoločnosti, a teda nie sú zodpovední za svoje činy. V prípade vojny a mieru bolo rozlišovanie medzi agresormi (zlými) a brániacimi sa (dobrými) nahradené ideologickým lakmusovým papierikom, ktorý namiesto toho rozdeľuje svet na zdanlivých „kolonizátorov“ (zlých) a obete kolonizácie, ktoré sú automaticky dobré. Bez ohľadu na masívne ničenie a zverstvá, ktorých sa takzvané obete dopúšťajú, sa s nimi zaobchádza ako s deťmi a nemožno ich brať morálne na zodpovednosť za ich činy. V tejto falošnej morálke a prevrátení dobra a zla je židovský národ a Izrael absurdne degradované do kategórie západných kolonizátorov a palestínski Arabi sú nespochybniteľnými obeťami, ktoré nemožno brať na zodpovednosť za ich činy. Keď štyria rektori významných univerzít nedávno povedali výboru amerického Kongresu, že kategorizácia davových útokov a zastrašovania, namierených proti Židom, ako aktov nenávisti a antisemitizmu „závisí od kontextu“, opakovali postmodernú slepotu voči zásadnému rozdielu medzi dobrom a zlom a medzi spravodlivosťou a nespravodlivosťou. Tieto rozdiely sú pre morálnu ľudskú spoločnosť nevyhnutné. Autor textu je zakladateľom a prezidentom NGO Monitor a emeritným profesorom politiky na Bar-Ilanovej univerzite.