Otázky a odpovede o Izraeli a konflikte na Blízkom východe

StandWithUs a ICEJ Inštitút

Nie sú Židia v Izraeli bieli európski kolonizátori?

Židovský národ je pôvodným obyvateľstvom Izraela – miesta, kde sa zrodila jeho identita a jedinečná kultúra – a udržiava tam kontinuálnu prítomnosť už viac ako 3 000 rokov. Väčšina izraelských Židov mala rodiny roztrúsené naprieč Blízkym východom, Afrikou a Áziou, ešte predtým, než sa vrátili do svojej prastarej domoviny.

Židia, ktorí prišli z Európy, neboli kolonizátori. Nezastupovali žiadnu cudziu mocnosť a sami odmietali akúkoľvek identifikáciu s európskymi národmi. Boli to idealisti, ktorí sa usilovali o obnovu svojho dedičstva a bojovali za rovnaké práva, aké patria všetkým národom: právo na sebaurčenie a nezávislosť vo vlastnej krajine. Už pred vyše 150 rokmi sa Židia začali vracať vo väčších počtoch, v 60. rokoch 19. storočia sa opäť stali väčšinovým obyvateľstvom v Jeruzaleme a v roku 1909 začali budovať Tel Aviv doslova na piesku. V roku 1920 medzinárodné spoločenstvo oficiálne uznalo pôvodné práva židovského národa a podporilo obnovu jeho národnej domoviny.

Nebol vznik štátu Izrael veľkou nespravodlivosťou voči Palestínčanom?

Naopak – išlo o akt historickej spravodlivosti. Medzinárodné spoločenstvo uznalo, že po stáročiach prenasledovania a vyháňania majú Židia právo na sebaurčenie vo svojej prastarej domovine. Židovský národ si zároveň uvedomoval, že na tomto území už žijú aj iní ľudia. Izraelskí lídri podporili odporúčanie OSN z roku 1947 na rozdelenie židovskej domoviny, aby si palestínski Arabi mohli vytvoriť svoj vlastný štát (vtedy ešte pojem Palestínčan neexistoval v podobe, ako to poznáme teraz). Izrael zároveň udelil rovnoprávnosť všetkým Arabom žijúcim v jeho hraniciach. Arabskí vodcovia však odmietli existenciu židovského štátu, nech bol akokoľvek malý, a zamietli akékoľvek kompromisy, ktoré by umožnili obom národom naplniť svoje právo na sebaurčenie. Namiesto toho päť arabských štátov spustilo vojnu s cieľom ovládnuť celé územie – s katastrofálnymi dôsledkami najmä pre samotných Palestínčanov. Násilné odmietanie kompromisov zo strany palestínskych a arabských vodcov bolo a zostáva nespravodlivosťou tak voči Izraelčanom, ako aj Palestínčanom.

Nie je židovský štát zo svojej podstaty rasistický a nenesie v sebe popretie demokracie?

Židia, sekulárni aj nábožní, sú národom s právom na sebaurčenie. Skutočným prejavom rasizmu je odopierať Židom právo, ktoré sa priznáva všetkým ostatným národom spojeným spoločnou identitou a dedičstvom.

Židovský ľud vytvoril pre svoj štát demokratickú vládu už v roku 1948. Keď OSN v roku 1947 odporučila vznik židovského štátu a v roku 1949 prijala Izrael za člena, nevidela v židovskej a demokratickej identite žiadny rozpor. Izrael udeľuje občianstvo Židom urýchlene, podobne ako Poľsko, Fínsko, Grécko a iné krajiny poskytujú občianstvo na základe etnického pôvodu.

Izrael, jediná demokracia na Blízkom východe, patrí medzi najrozmanitejšie a najprogresívnejšie štáty sveta. Nežidovskí občania, ktorí tvoria 24 % populácie, majú rovnaké práva ako všetci ostatní. Je oficiálne uznaných vyše 15 náboženstiev, ženy aj príslušníci LGBTQ komunity sú zákonne chránení pred diskrimináciou a existujú pozitívne opatrenia na podporu menšín v ich spoločenskom postavení.

Nie je Izrael vinný z etnických čistiek a z genocídy?

Tieto obvinenia sú urážlivými nálepkami, ktoré dehumanizujú Izraelčanov a podnecujú nenávisť voči nim. Podľa Bennyho Morrisa, významného historika otázky palestínskych utečencov, „žiadne etnické čistky počas vojny v roku 1948 neprebehli“. Pokiaľ ide o príčiny vzniku utečeneckej krízy, Morris píše, že „zodpovednosť sa delí medzi Izrael, Palestínčanov a arabské štáty — pričom obrovský diel zodpovednosti nesú samotní Palestínčania, ktorí konflikt spustili“.

Keď Izrael vyhlásil nezávislosť, ponúkol všetkým Arabom žijúcim na svojom území občianstvo. Prijalo ho 160 000 osôb a dnes je v Izraeli viac ako 2 milióny arabských občanov. Populácia Palestínčanov na Západnom brehu a v Gaze sa od začiatku konfliktu takisto výrazne zvýšila. Hoci obidva národy — Izraelčania aj Palestínčania — trpeli, označovať niektorú zo strán za páchateľa genocídy alebo etnických čistiek je urážlivé voči skutočným obetiam týchto zločinov.

Počet mŕtvych v nwedávnej sýrskej občianskej vojne je násobne, násobne vyšší než počet všetkých obetí arabsky-izraelského konfliktu od roku 1920. Samotný pojem „genocída“ vznikol ako reakcia na vyvraždenie šiestich miliónov Židov. Tí, ktorí ho dnes zneužívajú na ohováranie židovského štátu, odhaľujú skôr svoju vlastnú nenávisť.

Kradne Izrael Palestínčanom vodu?

Izrael patrí medzi svetových lídrov v oblasti vodohospodárskych inovácií a usiluje sa o komplexné regionálne riešenia v oblasti udržateľného nakladania s týmto vzácnym zdrojom. Izrael vodu nekradne – delí sa o ňu. Palestínčanom poskytuje viac vody, než sa zaviazal podľa dohovorov z Osla – medzi rokmi 2008 a 2012 to bolo každoročne o 40 % viac. Vodné zdroje, ktoré dnes využíva, sú tie isté, ktoré používal ešte pred rokom 1967, keď prevzal kontrolu nad Západným brehom. Osady sú napojené na národný vodovodný systém Izraela.

Izrael zároveň pomáhal modernizovať palestínsku vodnú infraštruktúru po roku 1967 – čím zvýšil objem dostupnej pitnej vody o 275 % a rozšíril počet palestínskych miest s prístupom k tečúcej vode zo štyroch na 309. Niektoré palestínske obce dnes čelia problémom s vodou, ale ich hlavnou príčinou je zlyhanie palestínskeho vedenia pri údržbe a rozvoji infraštruktúry – nie izraelská politika.

Vyhadzuje Izrael Palestínčanov z domovov vo východnom Jeruzaleme?

Nikto by nemal byť nespravodlivo vysťahovaný zo svojho domova. V Izraeli, liberálnej demokracii založenej na právnom štáte, sa vysťahovania dejú vtedy, keď nájomníci neplatia nájomné alebo si postavia nelegálne stavby. Rovnaké pravidlá platia pre Židov aj Arabov. Ak je vysťahovanie neprávoplatné, obyvatelia majú právo obrátiť sa na súdy – izraelská justícia je známa svojou nezávislosťou a schopnosťou postaviť sa aj proti vládnej politike.

Arabi vo východnom Jeruzaleme si môžu prenajímať alebo kupovať nehnuteľnosti kdekoľvek v meste. Jeruzalemská samospráva zároveň vyčlenila dostatočné množstvo pozemkov na uspokojenie bytových potrieb arabskej populácie až do roku 2030.

Nemal by byť Jeruzalem rozdelený, aby v ňom Palestínčania mali svoje hlavné mesto?

Izrael takéto ponuky predložil v rokoch 2000 v Camp Davide aj 2007-2009 v Annapolise, no palestínski lídri ich odmietli. Rozdelenie Jeruzalema nie je jednoduchá záležitosť. Židovský národ má k mestu hlboké historické a duchovné väzby – Jeruzalem sa stal jeho hlavným mestom pred viac než 3 000 rokmi a nikdy nebol hlavným mestom žiadneho iného národa.

Židia žili vo východnom Jeruzaleme celé stáročia – až do obdobia rokov 1948 až 1967, keď územie nelegálne ovládalo Jordánsko, vyhnalo všetkých Židov a znesvätilo židovské svätyne. Až Izrael zaručil po roku 1967 slobodu náboženského vyznania a ochranu svätých miest pre všetky náboženstvá.

Navyše, podľa prieskumu z roku 2015 viac než 50 % arabských obyvateľov Jeruzalema preferuje izraelské občianstvo. Tieto zložité otázky si vyžadujú tvorivé riešenia, ktoré môžu vzniknúť len v rámci priameho dialógu.

Mali by Spojené štáty americké naďalej posielať pomoc Izraelu, aj keď samé čelia vážnym ekonomickým problémom?

Spojené štáty poskytujú Izraelu pomoc, pretože Izrael je strategickým a ekonomickým partnerom a jediným demokratickým spojencom USA na Blízkom východe. Izrael a USA spájajú hodnoty slobody a spoločných demokratických princípov. Tento vzťah prináša obom krajinám zásadné výhody v oblasti obchodu, bezpečnosti, výskumu medicíny a technológií a v mnohých ďalších oblastiach.

Pomoc Izraelu zároveň výrazne prospieva americkej ekonomike. Chráni izraelské firmy, ktoré od roku 2000 investovali viac než 100 miliárd dolárov do amerického hospodárstva a vytvorili tak tisíce pracovných miest. Izrael je navyše povinný utrácať väčšinu tejto pomoci na americkom trhu – čo každoročne prináša miliardové kontrakty a desaťtisíce pracovných miest pre USA.

USA míňajú stovky miliárd dolárov na podporu iných krajín a regiónov po celom svete – od Egypta a Palestínskej samosprávy cez Európu až po Južnú Kóreu. V tomto širšom kontexte patrí pomoc Izraelu medzi tie najlepšie investície.

Prečo Spojené štáty americké stále kryjú Izrael v OSN, keď táto organizácia opakovane kritizuje jeho kroky?

Bývalý generálny tajomník OSN Pan Ki-mun sám priznal, že „Izrael bol terčom zaujatosti a občas aj diskriminácie“ v rámci OSN. Táto organizácia bola založená v roku 1945 s cieľom udržiavať mier a podporovať ľudské práva po celom svete.

Aj keď OSN vykonáva množstvo dôležitej práce, stala sa zároveň priestorom, kde autoritárske režimy systematicky podrývajú spravodlivosť a ľudské práva – a robia z Izraela obetného baránka. Práve preto Spojené štáty pravidelne vetujú jednostranné protizraelské rezolúcie a chránia tak základné princípy, na ktorých bola OSN pôvodne postavená.

Majú Palestínčania právo obrátiť sa na OSN so žiadosťou o vznik vlastného štátu?

Snahy Palestínčanov o jednostranné uznanie štátu prostredníctvom OSN sú pokusom, ako obísť priame rokovania s Izraelom a vyhnúť sa náročným kompromisom, ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie mieru – vrátane uznania práva Židov na sebaurčenie. Tento krok zároveň porušuje všetky medzinárodné zmluvy, ktoré Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) podpísala s Izraelom, ako aj rezolúcie OSN 242 a 338, ktoré výslovne žiadajú vyriešenie otázky hraníc na základe rokovaní.

Jedinou legitímnou cestou k palestínskemu štátu je vyrokovaná mierová dohoda s Izraelom, ktorá uzná práva oboch národov na vlastný štát a sebaurčenie.

Nie je hlavnou prekážkou dvojštátneho riešenia tvrdošijnosť Izraela?

Skutočné dvojštátne riešenie si vyžaduje vzájomné uznanie a rešpekt. Za posledných 80 rokov Izrael opakovane prejavil ochotu k zásadným kompromisom a prijatiu dvojštátneho modelu. Izraelskí lídri prijali plány na rozdelenie územia už v rokoch 1937 a 1947, a v rokoch 2000 a 2007-9 Palestínčanom ponúkli územné ústupky výmenou za mier.

Nanešťastie, palestínski a arabskí predstavitelia tieto plány vždy odmietli – pretože by znamenali uznanie práva židovského národa na štát. Izrael je pripravený uzavrieť mier, ale potrebuje záruky, že palestínski lídri dokážu skrotiť teroristické skupiny ako Hamas, ukončiť podnecovanie nenávisti a dodržiavať trvalú dohodu.

Ak palestínski predstavitelia povedia áno spravodlivému mieru založenému na vzájomnom rešpekte, môžu byť naplnené oprávnené nádeje oboch národov.

Prečo Izrael jednoducho neodíde zo Západného brehu?

Izrael opakovane ponúkal územné kompromisy, no palestínski a arabskí vodcovia neustále odmietali vznik historicky prvého palestínskeho štátu. Odmietli v rokoch 1937, 1947, 2000 aj 2007-9 – pretože jeho prijatie by znamenalo uznanie práva Židov na sebaurčenie. Izrael sa nachádza na Západnom brehu preto, že ho v roku 1967 napadlo Jordánsko, palestínski lídri opakovane odmietli mierové dohody, z tohto územia neustále vychádza hrozba terorizmu voči izraelským civilistom a neexistujú záruky, že Palestínska samospráva dokáže zabezpečiť poriadok.

Okrem toho má Izrael na toto územie legitímne nároky – nachádza sa totiž v srdci historickej židovskej domoviny. Až keď sa palestínski predstavitelia rozhodnú uprednostniť budovanie vlastného štátu pred snahou zničiť Izrael, bude možné dosiahnuť kompromisy vedúce k mierovému spolunažívaniu.

Nie je prítomnosť Izraela na Západnom brehu nelegálna?

Nie je nelegálna. Izrael vstúpil na Západný breh až po tom, ako ho v roku 1967 napadlo Jordánsko. Podľa zvykového práva a Haagskych konvencií bol povinný toto územie spravovať až do uzavretia mieru. Rezolúcia OSN č. 242 z roku 1967 predpokladala, že Izrael bude spravovať tieto oblasti, kým arabské štáty nebudú ochotné vyrokovať nové, bezpečnejšie hranice – ako to urobil Egypt v roku 1979 a Jordánsko v roku 1994.

Tragicky, palestínski lídri odmietli všetky izraelské návrhy mieru a územných kompromisov a zdržiavali návrat k rokovaniam o hraniciach. Medzitým teroristi stále ohrozujú izraelských civilistov, čo núti Izrael udržiavať bezpečnostné opatrenia – v súlade s dohodami z Osla. Keď palestínske vedenie povie áno mieru, všetky tieto otázky sa budú môcť vyriešiť.

Nie sú osady na Západnom brehu hlavnou prekážkou mieru?

Osady sú skôr dôsledkom než príčinou konfliktu. Keď arabskí lídri vyvolávali násilie proti Židom v roku 1920, žiadne osady ešte neexistovali. Rovnako, keď arabské štáty a palestínske milície viedli vojny a teroristické kampane proti Izraelu v rokoch 1948 – 1967, osady neboli tým, čo ich motivovalo.

Izrael sa usiloval o mierové územné riešenia: v roku 2005 evakuoval všetky osady v Gaze a štyri veľké osady na Západnom brehu. Namiesto mieru však prišli nové vlny terorizmu a nepriateľstva. V rokoch 2000 a 2007-9 Izrael ponúkol rozsiahle zrušenie osád výmenou za mier, ale palestínski lídri to opäť odmietli.

Keď sa palestínske vedenie vráti k rokovaniam v dobrej viere, otázku osád – ktoré zaberajú menej než 2 % územia Západného brehu – ako aj ďalšie sporné otázky bude možné vyriešiť.

Prečo Izrael udržiava blokádu Gazy a uplatňuje kolektívne tresty na civilistov?

Hamas – rasistická teroristická organizácia ovládajúca Gazu – porušuje medzinárodné právo a spôsobuje kolektívne utrpenie tak Palestínčanom, ako aj Izraelčanom. Jej cieľom je genocída – hromadné vraždenie Židov a úplné zničenie Izraela, ako to výslovne uvádza jej charta a ako to aj prakticky predviedla 7. októbra 2023. Od roku 2005, keď sa Izrael úplne stiahol z Gazy, odpálil Hamas viac než 40 000 rakiet a mínometov na izraelské mestá.

Správa OSN (Palmer Report) potvrdila, že izraelská námorná blokáda na zabránenie pašovaniu zbraní je legálna a legitímna. Izrael napriek tomu každý týždeň umožňuje dodávky tisícov ton humanitárnej pomoci a tisícom Palestínčanov z Gazy umožňuje vstup do Izraela kvôli lekárskej starostlivosti. Blokáda sa týka len nutnosti kontrolovať tovar, aby sa zabránilo pašovaniu zbraní.

Gaza v predchádzajúcich rokoch zaznamenala významný ekonomický rast – aj napriek blokáde. Skutočnú prosperitu však nedosiahne, kým Hamas neskončí svoju vojnu proti Izraelu.

Ako môže Izrael tvrdiť, že neokupuje Gazu, keď ovláda jej nebo, more a hranice?

Izrael od roku 2005 nemá v Gaze žiadnu prítomnosť. Gaza je úplne pod palestínskou správou a zdieľa hranice aj s Egyptom – ktoré Izrael nijako neovplyvňuje. Hamas, ktorý Gazu ovláda, je s Izraelom vo vojnovom stave a neustále útočí raketami na civilistov.

Izrael má právo kontrolovať svoje hranice s Gazou, jej vzdušný priestor a pobrežie, aby ochránil civilistov a zabránil Hamasu v pašovaní zbraní. Akonáhle Hamas ukončí svoju vojnu, tieto opatrenia sa stanú zbytočnými – a Gaza, ležiaca na tom istom krásnom stredomorskom pobreží ako Tel Aviv, bude mať šancu rozkvitnúť.

Kedy odstráni Izrael kontrolné stanoviská, ktoré obmedzujú pohyb Palestínčanov?

Tieto stanovištia zachraňujú životy. Ich vznik bol priamou reakciou na vlnu brutálneho násilia zo strany rasistických teroristických skupín počas druhej intifády. Ako sa počet útokov v posledných rokoch znížil, väčšina stanovíšť bola odstránená. Už v roku 2012 zostalo len 10 hlavných kontrolných bodov, a podľa ľudskoprávnej organizácie B’Tselem sa Palestínčania mohli na Západnom brehu pohybovať relatívne voľne.

Stanovištia, ktoré stále existujú, sú nevyhnutné pre bezpečnosť izraelských civilistov – pretože pokusy o útoky a pašovanie zbraní pretrvávajú. Nutnosť, aby nevinní Palestínčania prechádzali týmito kontrolami, nie je niečo, čo by si Izrael želal – rovnako ako si USA neželajú obťažovať cestujúcich na letiskách. Ale pokiaľ teroristi skrývajú zbrane medzi civilistami, Izrael nemá inú možnosť než chrániť svoje obyvateľstvo.

Väčšina týchto kontrolných bodov stratí opodstatnenie hneď, ako sa skončí terorizmus a dosiahne sa skutočný mier. Aj preto sú mierové rokovania také dôležité.

Prečo si Izrael myslí, že má právo vlastniť jadrové zbrane, ale Irán nie?

Izrael je jediná krajina na svete, ktorej susedia od jej znovuzaloženia v roku 1948 otvorene hrozia vyhladením. Diskusia o izraelských jadrových zbraniach by sa mala začať až vtedy, keď bude existencia Izraela v regióne plne uznaná.

Ak Izrael nejaké jadrové zbrane má, slúžili by len ako krajné riešenie – použité by boli výlučne na obranu pred bezprostrednou hrozbou zničenia. Naopak, iránsky režim už roky verejne hovorí o vyhladení Izraela. A to je podstatný rozdiel: Izrael sa nevyhráža svojim susedom genocídou. Iránsky režim áno.

Používa Izrael počas svojich vojenských operácií neprimeranú silu?

Právny pojem „neprimeraná sila“ sa nevzťahuje na počet obetí alebo typ použitej výzbroje, ale na vojenské akcie, ktoré spôsobia viac škôd civilistom, než aký je primeraný vojenský zisk. Je známe, že civilisti pri vojnách vždy trpia, no Izrael sa napriek neustálym útokom Hamasu na izraelských civilistov snaží prejavovať zdržanlivosť — hoci väčšina krajín by netolerovala ani jeden raketový útok.

Izrael si získal medzinárodné uznanie za úsilie minimalizovať škody medzi palestínskym civilným obyvateľstvom počas vojenských operácií — napríklad včasným varovaním pred útokmi, prerušením operácií, ak sa v cieľovej oblasti nachádzajú civilisti, alebo zabezpečovaním dodávok humanitárnej pomoci.

Izraelské postupy viedli britského vojenského experta plukovníka (vo výslužbe) Richarda Kempa k vyhláseniu, že Izrael robí viac „pre ochranu práv civilistov v bojovej zóne než ktorákoľvek iná armáda v histórii vojenských konfliktov.“

Naopak, izraelskí teroristickí nepriatelia zneužívajú palestínskych civilistov ako ľudské štíty, bojujú z obývaných oblastí a cielene útočia na izraelských civilistov, čím tragicky zvyšujú počet civilných obetí.

Nie je izraelský múr podľa Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) nelegálny a porušením ľudských práv?

Rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora bolo nezáväzné odporúčacie stanovisko — teda nemá žiadnu platnosť podľa medzinárodného práva. Navyše, samotná legitimita tohto rozhodnutia je veľmi sporná, keďže takmer všetky liberálne demokracie namietali už len voči tomu, aby ICJ tento prípad vôbec prerokúval. Napríklad americký Kongres vyhlásil, že ICJ bol zneužitý na presadzovanie úzkej, protiizraelskej politickej agendy.

Bezpečnostná bariéra bola postavená výlučne s cieľom zabezpečiť ľudské práva všetkým občanom Izraela – bez ohľadu na náboženstvo alebo etnický pôvod – a zároveň oddeliť rasistické teroristické skupiny od ich zamýšľaných obetí. Práve preto viacerí experti na medzinárodné právo tvrdia, že táto bariéra je v skutočnosti legálnym obranným opatrením.

Aj mnohé iné krajiny – napríklad Južná Kórea, India, Cyprus, Kuvajt či Severné Írsko – používajú podobné bariéry na ochranu svojich občanov.

Ak je „apartheidný múr“ určený len na ochranu izraelských civilistov, prečo prechádza cez palestínske mestá a zaberá palestínske územie?

Bezpečnostná bariéra bola postavená ako reakcia na masívnu vlnu násilia zo strany rasistických teroristických skupín proti izraelským civilistom, ktorá sa začala v roku 2000. Útoky cielili na nevinných ľudí všetkých náboženstiev a etník — v školách, autobusoch, reštauráciách aj nočných kluboch. Izrael konal s cieľom ochrániť svojich obyvateľov.

Bariéra takmer úplne zastavila smrteľné teroristické útoky a aj samotní palestínski teroristi priznali, že im sťažuje páchanie samovražedných atentátov. Do Západného brehu zasahuje len tam, kde je to potrebné na ochranu izraelských komunít.

Ak sú niektoré časti bariéry umiestnené na súkromnom palestínskom pozemku, jeho vlastníkom je ponúknuté odškodnenie a majú možnosť podať žalobu, aby bola trasa presunutá – čo sa v mnohých prípadoch aj podarilo.

Bariéra má negatívny dopad na niektorých Palestínčanov – čo Izrael nikdy nechcel – no pokiaľ neskončí terorizmus a neuzavrie sa mierová dohoda, Izrael nemá inú možnosť, ako zaistiť bezpečnosť svojich občanov. Keď sa dosiahne mierová dohoda, trasa bariéry sa môže upraviť podľa nových hraníc.

Uplatňuje Izrael apartheid?

Izrael je pravým opakom apartheidného štátu. Je to multikultúrna demokracia a podľa organizácie Freedom House jediná slobodná krajina na Blízkom východe. Označovať Izrael za „apartheidný štát“ uráža nielen samotných Izraelčanov, ale aj obete skutočných apartheidných režimov.

Izraelské zákony zaručujú rovnaké práva pre všetkých občanov a menšiny sa plnohodnotne zúčastňujú verejného života. Hoci sa Izrael, podobne ako iné multietnické demokracie, stretáva s výzvami a nevýhodami, ktorým čelia niektoré menšiny, jeho legislatíva sa snaží o odstránenie nerovností.

Izrael nepraktizuje apartheid ani na Západnom brehu a v pásme Gazy. Palestínčania nie sú občanmi Izraela – a drvivá väčšina ani nechce byť. Majú vlastných politických predstaviteľov – Hamas a Palestínsku samosprávu – a ich cieľom je vytvorenie vlastného štátu.

Izraelské bezpečnostné opatrenia, ako napríklad bezpečnostná bariéra, nie sú určené na oddeľovanie ľudí podľa náboženstva alebo etnického pôvodu, ale na ochranu izraelských civilistov rôzneho pôvodu pred rasistickými teroristickými skupinami. Keď palestínski lídri konečne uzavrú mier, tieto opatrenia už nebudú potrebné.

Prečo má Izrael rasistickú politiku voči africkým migrantom?

Hlavným problémom v prípade afrických migrantov v Izraeli nie je rasa. Izrael od 70. rokov 20. storočia pomohol takmer 100 000 etiópskym Židom utiecť do krajiny. Možno ide o jedinú krajinu v histórii, ktorá letecky priviezla Afričanov na svoje územie, aby tam žili ako rovnoprávni občania.

Hlavným problémom je nelegálna migrácia – celosvetový fenomén, s ktorým sa dnes snaží vyrovnať nielen Izrael, ale aj mnohé iné liberálne demokracie. Izrael sa snaží rozlíšiť medzi ľuďmi, ktorí do krajiny vstúpili nelegálne z ekonomických dôvodov, a skutočnými utečencami, ktorí si zaslúžia azyl – a pritom zároveň uplatňuje svoje imigračné zákony a zohľadňuje obavy svojich legálnych občanov.

Izraelská imigračná politika je síce kontroverzná, no v mnohých ohľadoch ľudskejšia než politika niektorých liberálnych demokracií ako USA, Spojené kráľovstvo, Austrália, Francúzsko, Taliansko či Švajčiarsko.

Nesterilizoval Izrael kvôli protičiernemu rasizmu etiópske ženy?

Izrael etiópske ženy nikdy nesterilizoval. Toto obvinenie vychádza zo škandálu, pri ktorom jedna izraelská mimovládna organizácia podávala malému počtu etiópskych prisťahovalkýň dočasné antikoncepčné injekcie bez toho, aby im dostatočne vysvetlila ich účinky.

Išlo o prípad medicínskeho pochybenia, nie o „sterilizáciu“, ani o dôkaz systematického rasizmu v Izraeli. V prvom izraelskom mediálnom spravodajstve o tomto prípade jedna z etiópskych žien, ktoré sa k veci vyjadrili, jasne povedala, že jej nikto nebráni mať v Izraeli ďalšie deti.

Prečo Izrael zadržiava palestínskych politických väzňov, vrátane detí, v ponižujúcich podmienkach?

Izrael je demokracia a nezadržiava politických väzňov. Väzní iba tých, ktorí sa zapojili do násilia voči Izraelčanom, a to až po ich odsúdení zákonným súdom.

Žiaľ, teroristické skupiny verbujú a platia palestínske deti, aby sa zapájali do násilností, čo niekedy núti Izrael zadržať aj maloletých. Izrael však nezatvára deti mladšie ako 14 rokov a len veľmi zriedkavo zadržiava mladších ako 16.

Podmienky v izraelských väzniciach podľa správ (napríklad od MSNBC) spĺňajú alebo dokonca prekračujú štandardy iných liberálnych demokracií. Počas konfliktu s Hamasom v Gaze v júli 2014 Izrael dokonca premiestnil palestínskych väzňov zo zariadenia na juhu krajiny, aby ich ochránil pred raketovými útokmi Hamasu.

Nie je kampaň bojkotu, stiahnutia investícií a sankcií proti Izraelu (BDS) najlepším spôsobom, ako podporiť mier, spravodlivosť a ľudské práva v Izraeli/Palestíne?

BDS využíva rétoriku sociálnej spravodlivosti na presadzovanie toho, čo by bolo vážnou nespravodlivosťou: elimináciu Izraela a porušenie židovského práva na sebaurčenie. BDS je celosvetová propagandistická kampaň, ktorá používa ohováranie a dezinformácie na izoláciu a delegitimizáciu Izraela, a to všetko pod rúškom ľudských práv.

Jednou zo základných požiadaviek BDS je „právo na návrat“ pre milióny palestínskych utečencov a ich potomkov do Izraela. Podľa slov bývalého prezidenta Baracka Obamu by to „zničilo Izrael ako židovský štát“. A skutočne, spoluzakladateľ BDS Omar Barghouti vyhlásil: „Oponujeme židovskému štátu v akejkoľvek časti Palestíny.“

Ľudia svedomia by mali uznať, že Palestínčania môžu mať ľudské práva a spravodlivosť bez toho, aby sa Židia opäť stali národom bez vlastného štátu.

Ako môže byť BDS antisemitské, keď ho podporujú aj niektorí Židia?

Židovskí aktivisti podporujúci BDS majú plné právo vyjadriť svoj názor, no nemajú právo hovoriť za všetkých Židov alebo tvrdiť, že reprezentujú „skutočné“ židovské hodnoty. Americkí Židia majú rozdielne názory na mnohé témy, ale pokiaľ ide o BDS, sú mimoriadne jednotní.

Podľa prieskumov podporujú BDS iba 4 % amerických Židov, zatiaľ čo 90 % verí, že uznanie práva Izraela existovať ako židovský štát je „nevyhnutné“ a 94 % by považovalo zánik Izraela za „tragédiu“. Naproti tomu cieľom BDS je eliminácia Izraela a porušenie židovského práva na sebaurčenie.

V USA je dokonca viac LGBTQ ľudí, ktorí sú proti manželskej rovnosti – 7 % – než je Židov, ktorí podporujú BDS. V minulosti tiež existovala malá skupina amerických žien, ktoré boli proti volebnému právu žien. Existencia takýchto marginálnych názorov však nerobí odpor voči rovnosti v manželstve či volebnému právu žien legitímnejším.

Rovnako ani existencia Židov podporujúcich BDS nerobí toto hnutie menej nenávistným. Keď sa malá menšina nejakej komunity používa na zakrytie alebo ospravedlnenie niečoho, čo väčšina považuje za urážlivé, nazýva sa to tokenizácia – taktika, ktorú často používajú rasisti, keď sa snažia získať legitimitu.

Keďže Izraelčania sú omnoho silnejší než Palestínčania, nemajú práve oni hlavnú zodpovednosť za ukončenie konfliktu?

Hoci sú Izraelčania silnejší než Palestínčania, zodpovednosť za ukončenie konfliktu leží na oboch stranách. Relatívna moc nerozhoduje o morálke ani o zodpovednosti – najmä ak lídri zdanlivo slabšej strany odmietajú mier a podporujú terorizmus.

Aj v časoch, keď bol Izrael slabší, ponúkal výmenu území za mier Palestínčanom a ďalším susedným krajinám. Žiaľ, palestínski lídri všetky tieto ponuky odmietli a po týchto odmietnutiach často nasledovalo násilie.

Židia sú historicky utláčanou menšinou, ktorá sa oslobodila a získala silu, aby chránila svoj ľud, svoje práva a nezávislosť vo svojej pôvodnej domovine. Izrael svoju silu používa zdržanlivo a neustále sa snaží o mier.

Navyše, jeho sila je životne dôležitá, pretože režim v Iráne a rasistické teroristické skupiny, ktoré Irán sponzoruje, sa opakovane dopúšťajú násilia a vyhrážajú sa zničením Izraela. To, že židovský národ je silný, by malo byť dôvodom na oslavu, nie zbraňou v politickom boji tých, ktorí sa snažia Izrael oslabiť a podkopať nádej na spravodlivý mier.

Pripravili StandWithUs, doplnené ICEJ Inštitút